Služby

S

Slovenskí obchodníci začínajú využívať výklady vo svoj prospech.
Už tam nie sú len na vyplnenie tovarom z minulej sezóny, lebo ich tam “blbý” architekt dal.
Konečne.

Herma, slovenský výrobca módnych odevov.
Vo výklade krásne žlté šaty, slušivý strih, aj tehotná žena sa v nich bude cítiť atraktívne.
Zastavíme sa.
– Tieto by by mohli byť aj na Katkinu svadbu.
– Tie sú fakt parádne, Tomčo.
– Poď, si ich vyskúšaš.

Zatlačíme na dvere, zatvorené.
Predavačka, resp. asistentka predaja vo vnútri.
Pozerám na hodinky 10:37.
Otváracie hodiny: 09:30 – 17:00.
Zatlačím ešte raz, nič.
Asi preberá tovar, stavíme sa po nákupe na neďalekom trhu, nič to.

Prichádzame znova, predavačka sedí na svojom mieste pri stolíku.
Nádejám sa, že dopreberala a teraz to nahadzuje.
Zatlačíme, nič sa nezmenilo, okrem toho, že nás musela vidieť.
Stav vecí býva nepríjemne nemenný a odchádzame.

Premostím.

Výklad slovenskej architektúry vznikol v Trnave – podnikateľ z ESETu investoval svoje peniaze do rekonštrukcie krásneho historického „vnútrobloku“.
Coworkingové centrá, obchody slovenských výrobcov, skvelé bistro, bývanie, spoločenský priestor, diskusie, kultúra a hlavne fajn ľudia.
To je Nádvorie.
Tak sme si urobili výlet na 1. mája.

Sedíme v bistre Akadémia a čakáme na jedlo, pijeme víno, limonádu – každý podľa svojho stupňa tehotenstva.
Zuzana zrazu zamrmle niečo na čašníka, alebo iba ja so svojím zaľahnutým uchom som prepočul.
– Čo si mu vravela?
– Nech nám donesie kváskový chlieb, vraj ho majú super. S našľahaným maslom.
Bol oveľa viac ako super, aj oveľa viac ako len „ten si musíme kúpiť celý“, to však bolo vtedy našou minimálnou podmienkou.

Jeme, pijeme, platíme a ideme hľadať chlieb.
Túto za rohom, pozerala plánik medzičasom.
Pekáreň „Chlieb náš“.
Každodenný, aspoň ten chcem ja.

Zatlačím na bránu, zamknuté, sviatok, koniec.
Pech.
Kým stihnem povedať „Škoda, Zuzi, prídeme nabudúce,“ už odomyká dvere mladý chalan v zástere, púšťa nás dnu a hovorí:
– Prepáčte, dnes je sviatok, dnes sa nesmie predávať.
Dáva chlieb do papierového vrecúška.
– Nemôžem vám ho predať.
Podáva nám ho.
Šok, predsa len toto sa ani optimistom na Slovensku veľmi nestáva.
Do mozgu vystrelili endorfíny a pocit nádeje.
Jediné, ako som dokázal vyjadriť tú obrovskú vďaku bolo položiť 2,50 na pult, povedať: „Veď ja vám tiež za to nezaplatím,“ a vysloviť najkrajšie vďaka v živote.

To len tak, aby sme nezabudli, že služby sú o prístupe a komunikácii.

o autorovi

Tomáš Turek

Každý deň na mňa skáču inšpirácie: pri nákupe tekvice na trhu, pri čakaní na úrade, pri hľadaní páchateľa mačacej grcky na podlahe.

Naše stretnutia sú intenzívne a inšpiratívne. Na knihu to nie je a v zásuvke by zhnili.

Preto tieto podnety učešem, oblečiem im najlepší oblek, streknem trochu pitralónu na krk a vystavím ich do vitríny.

Kochajte sa.

pridaj komentár